Verejná knižnica v Ružomberku vznikla uznesením mestského zastupiteľstva dňa 29. decembra 1924. Článok dokumentuje historické pozadie existencie spolkových a verejných knižníc v meste, od konca 19. storočia až do prvej polovice 20. storočia. Zachytáva najdôležitejšie momenty prvých rokov prevádzky knižnice, organizačné a personálne zmeny v priebehu dekád až po súčasné obdobie.
Ak sa máme vrátiť do obdobia, kedy knižnica v Ružomberku vznikala, musíme na pomyselnej časovej osi siahnuť omnoho ďalej, ako je obdobie sto rokov. V šírení vzdelanosti na našom území mala dlhé roky dôležitú úlohu predovšetkým cirkev a rehole, ktoré vlastnili knižnice a vzácne knižné zbierky. Piaristi v prvej polovici 18. storočia založili v Ružomberku gymnázium, ktoré navštevovali študenti z celého Liptova, Oravy, Turca a severnej časti Trenčianskej stolice. Pri gymnáziu boli zriadené dve knižnice, učiteľská a žiacka. Veľkou knižnicou bola knižnica pri jezuitskom kláštore, ktorá pretrvala až do obdobia po druhej svetovej vojne. Evidovala viac ako 25 tis. zväzkov, z ktorých sa väčšina po likvidácii kláštora stratila /1.
Koncom 19. storočia, v období maďarizácie, až takmer do polovice 20. storočia bol Ružomberok významným strediskom slovenského národného hnutia. K zakladaniu občianskych a kultúrnych slovenských spolkov motivovala Matica Slovenská, ktorá v roku 1865 dostala od vtedajšej vlády povolenie na vytvorenie pozície tzv. regionálnych jednateľov /2. Slovenská literatúra sa šírila prostredníctvom tlačených kníh, kalendárov, novín a časopisov. Matiční zástupcovia až do zrušenia Matice Slovenskej v roku 1875 zabezpečovali rôznu zberateľskú činnosť, vrátane distribúcie a kolovania kníh v regióne. Medzi osobnosťami jednateľov vynikali najmä bratia Peter a Daniel Makovickí a postavy tunajších katolíckych farárov Alojz Domanský a Štefan N. Hýroš.
Tlačiar Karol Salva začal od roku 1888 vydávať vlastnú edíciu Lacné knižky, prostredníctvom ktorých vystupoval nielen ako vydavateľ, ale aj ako propagátor čítania. Okrem kníh vydával zoznamy svojej knižnice, ktoré posielal medzi ľudí. Záujemcovia najmä z radov študentov, remeselníkov a robotníkov si tak mohli v Liptovskom Mikuláši a Ružomberku vypožičiavať knihy za podmienok uvedených vo výpožičnom poriadku. Bola stanovená výška zálohy (2 koruny, t. j. hodnota knihy), výpožičná doba (jeden až tri týždne), ako aj povinnosť uhradiť v plnej výške poškodenú alebo stratenú knihu /1. Pre finančné problémy bol Karol Salva nútený svoju tlačiareň predať a následne emigroval do USA. Dôstojným pokračovateľom tradície Salvovej tlačiarne sa stal jej nový majiteľ Ján Párička, známy vydavateľskou edíciou Páričkova knižnica.
Literatúre a čítaniu sa podľa zdrojov venoval aj Katolícky čitateľský spolok, ktorý fungoval okolo roku 1873, no informácie o jeho pôsobení sú skromné. Od roku 1876 vyvíjal v meste bohatú kultúrnu činnosť Ružomberský uhorský spoločenský kruh, ktorý pre svojich členov disponoval vlastnými časopismi i knižnicou, jeho členskú základňu tvorili najmä maďarsky hovoriaci mešťania. V kultúrnej oblasti 19. storočia bolo cítiť i výrazné pôsobenie žien, členiek novovzniknutej odbočky spolku Živena (Ružena Houdeková, rod. Makovická, Ľudmila Beniačová). Domy Makovických a Houdekovcov na ulici Podhora sa na prelome storočí stali výraznými kultúrnymi a intelektuálnymi centrami v meste.
Prvou ozajstnou verejnou ružomberskou inštitúciou, ktorá oficiálnou cestou vypožičiavala knihy a časopisy, bola knižnica spolku Katolícky kruh. Spolok v meste pôsobil od roku 1894 a zaoberal sa organizovanou prednáškovou a neskôr i divadelnou činnosťou. Jeho členovia sa stretávali v priestoroch Priemyselnej banky na Mostovej ulici a neskôr v novovybudovanom Kultúrnom dome. Spolková čitáreň obsahovala zväčša náboženskú, z menšej časti i svetskú literatúru. Podľa pokladničných denníkov disponovala čitáreň Katolíckeho kruhu množstvom slovenských, českých aj maďarských periodík - Katolícke noviny, Slovenské noviny, Národnie noviny, Budapešti Hírlap, Z říše vědy a práce, Včelár a ovocinár a pod.
V roku 1900 bol založený spolok Občianska beseda, na čele s Vavrom Šrobárom a Fedorom Houdekom. Hlavnou náplňou spolku bolo ochotnícke divadlo a spevokol, mal však i vlastnú knižnicu. Evidenciu a vypožičiavanie kníh mal na starosti mestský krajčír Bartolomej Meško, v dome ktorého prebiehali prvé stretnutia spolku. Pre spolkovú knižnicu Občianskej besedy sa našli priestory v budove evanjelickej školy. Knižnica obsahovala asi 700 zväzkov, predovšetkým texty divadelných hier a spevníky, v nemalej miere však boli zastúpené i diela slovenských a českých klasikov, slovenské a české periodiká.
Aj Telovýchovná jednota Sokol, ktorá cca od roku 1923 sídlila v miestnej Sokolovni, mala svoju knižnicu. Jej knihovníkom bol Móric Sleziak, textilný majster z Rybárpoľa, ktorý neskôr pôsobil aj ako knihovník mestskej verejnej knižnice. Sokolovská knižnica bola na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov 20. storočia svojou ponukou výrazne konkurovala novozaloženej verejnej knižnici; pred začiatkom II. svetovej vojny v nej bolo možné vypožičať viac ako 3 tis. zväzkov.
Jedinou knižnicou z obdobia prvej republiky, ktorej činnosť pretrváva až dodnes, je knižnica Liptovského múzea. Keď v roku 1912 bol založená Liptovská muzeálna spoločnosť v Ružomberku, ťažiskom fondu jej knižnice bola predovšetkým odborná a regionálna literatúra. Napriek tomu, že beletria tvorila len malú časť fondu, stala sa táto knižnica nesporne mimoriadne dôležitou verejnou knižnicou v meste, ktorá v období prvej republiky evidovala viac ako 9 tis. knižných titulov. Umiestnená bola najskôr v budove starej katolíckej fary, neskôr, v roku 1937, sa presťahovala do novopostavenej budovy Liptovského múzea, kde sídli dodnes.
V súvislosti s prevádzkou dvoch najväčších ružomberských fabrík – textilky aj papierní - je potrebné spomenúť knižnice pre zamestnancov. Najmä textilka disponovala pomerne rozsiahlym fondom z oblasti odbornej technickej literatúry, prevažovali tituly v nemčine. Beletristický fond bol v češtine, keďže časť odborného personálu v tomto období pochádzala z Čiech. Po vzniku Československej republiky sa knižnice ďalej rozširovali a po roku 1948 fungovali v podobe technických knižníc a závodných knižníc ROH.
Najdôležitejšou pri vzniku verejnej mestskej knižnice v roku 1924 bola existujúca knižnica miestnej odbočky Červeného kríža. Spolok ČsČK bol zameraný na poskytovanie zdravotnej a sociálnej starostlivosti, šírenie vzdelávania a osvety a jeho podporný význam vzrástol najmä v období prvej svetovej vojny. Knižnica Červeného kríža bola zriadená pri poradni matiek s deťmi a tešila sa veľkej obľube najmä medzi mládežou. „Číta sa veľmi pilno, takže naše knihy sú vlastne stále rozpožičiavané,“ píše sa vo výročnej správe ČsČK z roku 1922 /1. V roku 1923 knižnica obsahovala 402 zväzkov, knihy sa požičiavali dvakrát do týždňa a pri ich výpožičkách pomáhali najmä členky ženského spolku Živena.
Verejná mestská knižnica od roku 1924
V roku 1919, po vzniku Československej republiky, bola obnovená činnosť Matice Slovenskej. Predsedom miestneho odboru sa v Ružomberku stal mešťanosta Ľudovít Labaj, funkciu tajomníka vykonával profesor Matej Lisý /2. Najmä tieto dve osobnosti sa výrazne zasadili pre vznik mestskej knižnice. Vôbec prvým zákonom, ktorý na našom území riešil problematiku knižníc, bol zákon č. 430/1919, na základe ktorého vznikla každej obci povinnosť zriadiť knižnicu a vybaviť ju literatúrou rôzneho zamerania. Každá knižnica mala pozostávať z požičovne kníh, čitárne časopisov a príručnej knižnice, pri Matici slovenskej v Martine bola vytvorená Výpravňa kníh pre obecné knižnice, ktorej úloha spočívala v pravidelnom zásobovaní knižníc novými knihami.
V zmysle uvedeného zákona a uznesením mestského zastupiteľstva zo dňa 29. decembra 1924 pod č. výb. 10.406 bola zriadená Verejná knižnica v Ružomberku. Mesto na začiatok získalo od referátu Ministerstva školstva a národnej osvety v Bratislave dvesto kníh a iných „knihovných“ pomôcok. Keďže mesto nedisponovalo konkrétnymi priestormi na zriadenie knižnice, boli tieto knihy odovzdané knižnici Červeného kríža, ktorú v tom čase viedla Gizela Fridrichová. Táto nezabudnuteľná osvetová pracovníčka, ktorá pôsobila okrem ČsČK aj v Živene, Matici Slovenskej a Občianskej besede, sa tak stala prvou knihovníčkou ružomberskej knižnice. Podľa zdrojov jej mestské zastupiteľstvo pri zriadení verejnej knižnice odsúhlasilo honorár 200 korún vyplácaných polročne a pri odchode do dôchodku v roku 1939 jej bola pridelená ročná penzia 3.000 korún za dlhoročnú knihovnícku prácu /1. Aj v penzijnom veku stále pracovala, pôsobila na čiastočný úväzok ako uvádzačka v prvom ružomberskom kine Apollo.
Propagácia a informovanosť verejnosti však bola v tomto období slabá. Podobne aj výpožičná doba (raz týždenne v sobotu od 16. do 18. hod.) a umiestnenie v budove okresnej nemocnice nebola pre návštevníkov vyhovujúca. Verejnosť o knižnicu nejavila záujem a ani mesto sa s nájdením dôstojného umiestnenia pre knižnicu neponáhľalo. „Akonáhle sa finančné pomery zlepšia, mesto postaví riadnu budovu na umiestnenie knižnice. Na tento čas to nie je aktuálne, lebo ešte niet ani nadostač kníh, a aj čitateľov je málo,“ písalo v správe knižničnej rady v roku 1928 /1. Až v roku 1937, keď boli sprístupnené priestory novej budovy Liptovského múzea, bol mestský knižničný fond premiestnený do dvoch miestností múzea.
Prvým skutočne kvalifikovaným knihovníkom mestskej knižnice bol Pavol Stano, výrazný propagátor literatúry. Zaviedol v knižnici prírastkový zoznam, lístkový autorský katalóg a evidoval štatistiky. Najstarší zachovaný prírastkový zoznam mestskej knižnice pochádza z roku 1938. Údaje o počte čitateľov sú známe od roku 1943, kedy bolo v knižnici zaevidovaných 110 čitateľov (podľa matričných údajov mesto Ružomberok evidovalo v tom čase cca 15 tis. obyvateľov). V tomto roku dosiahol knižný fond 2,9 tis. evidovaných zväzkov. Pavol Stano vo funkcii knihovníka pôsobil až do roku 1945, keď ho vystriedal Móric Sleziak, bývalý knihovník TJ Sokol. Pomocnou knihovníčkou bola Viola Labajová.
Propagácia verejnej mestskej knižnice a jej dostupnosť počas pracovných dní sa odzrkadlili na postupnom zvyšovaní záujmu verejnosti o jej služby. K naozajstnému rozmachu činnosti došlo v roku 1949, kedy pri príležitosti osláv oslobodenia mesta bola v Kultúrnom dome slávnostne otvorená Verejná mestská čitáreň. Otvárací prejav mal vtedajší knižničný inšpektor Ján Pavlík /3. Knižnica s vtedajším objemom fondu 5,6 tis. zväzkov dostala k dispozícii tri miestnosti na prvom poschodí kultúrneho domu, ktorý v tom období niesol názov Dom Osvety. Priestory predtým patrili ružomberskému Katolíckemu kruhu. V knižnici sa nachádzala požičovňa pre mládež, požičovňa pre dospelých a čitáreň, spojená s administratívnymi priestormi. Po ich sprístupnení „zo dňa na deň prichádzalo do knižnice a čitárne viac a viac nových čitateľov a návštevníkov, aby si tu posedeli pri dobrej knihe a časopise a využili tak svoj voľný čas v ušľachtilej zábave“ /4. Čitáreň bola otvorená denne. K dispozícii boli okrem novín a časopisov i gramofónové platne, fungoval čitateľský a šachový krúžok. Knihy sa vypožičiavali dva dni v týždni, pričom v tieto dni dosahovala návštevnosť 40 - 50 používateľov. „Chudák knihovník či knihovníčka, majú sa čo obracať“, komentoval činnosť knižnice článok v časopise Kniha č. 4, roč. 1950 /4. V roku 1951 mala knižnica podľa zdrojov už štyroch stálych zamestnancov a disponovala fondom s viac ako 7 tis. knižných jednotiek.
V roku 1952 došlo v knižnici k zmene názvu ale i zriaďovateľa. Z mestskej sa stala Okresná ľudová knižnica. O rok neskôr prepožičalo knižnici Povereníctvo kultúry vzhľadom k výborným výsledkom čestný titul „Vzorná okresná ľudová knižnica“ /1 a tá si ho obhájila i v nasledujúcich budovateľských rokoch. Zmenou zriaďovateľa vznikla knižnici povinnosť metodicky vzdelávať a usmerňovať ostatné obecné knižnice v rámci okresu Ružomberok. Pod taktovkou riaditeľky Emílie Pavlíkovej sa kládol dôraz na vzdelávanie knihovníkov, knižnica organizovala metodické školenia a praxe pre knihovníkov z obecných a závodných knižníc celého okresu. V obciach bez vlastnej knižnice sa čitatelia mohli dostať ku knihám prostredníctvom drevených skriniek s tzv. súbormi kníh (60 – 80 kníh), ktoré boli vyberané z fondu knižnice a každoročne vymieňané. Menšie súbory (10 – 40 kníh) sa požičiavali na kratšie obdobie napr. školám, internátom, rekreačným strediskám, domovu dôchodcov.
Jedným z kritérií pre úspešnú činnosť bolo zvládnutie aj tzv. masovopolitickej práce. Organizovali sa podujatia, besedy, prednášky, tzv. čitateľské konferencie /5, výstavky, gramofónové koncerty, relácie po drôte v miestnom a závodných rozhlasoch. Propagácia sa zabezpečovala tzv. bleskovkami (letákmi), nástenkami, plagátmi a pozvánkami. Pri práci s deťmi sa využívali fotografie, diapozitívy, hry a albumy. Výrazným prínosom bola pomoc „aktivistov“, dnes ich voláme dobrovoľníci.
Rok 1960 priniesol zmenu územného členenia. Ružomberok prišiel o dlhoročný status okresného mesta, takže sa z Okresnej ľudovej knižnice stala opäť knižnica mestská. Bohaté skúsenosti, ktoré knižnica nadobudla pod vedením Emílie Pavlíkovej a neskôr Márie Latiakovej, boli zárukou vysokej úrovne poskytovania služieb i v ďalších rokoch. Od r. 1974, kedy sa vedenia knižnice ujala Blažena Urbanová, sa opäť zdôrazňovalo kultúrnovýchovné poslanie knižnice. Realizovalo sa množstvo výstaviek pri príležitosti jubileí autorov, organizovali sa besedy a prednášky. V sedemdesiatych rokoch sa autorských stretnutí v knižnici zúčastnili také osobnosti ako A. Plávka, E. B. Lukáč, J. Rezník, V. Šikula, V. Mihálik, M. Rúfus. Ľ. Jurík či D. Hevier /5.
V duchu vtedajšej ideológie sa knižnica samozrejme nemohla vyhnúť organizovaniu podujatí pri príležitosti rôznych sviatkov a výročí. Zamestnankyne súťažili o odznaky Brigády socialistickej práce, knižnica niekoľkonásobne obdržala výnimočný celonárodný titul Vzorná knižnica /5. Veľký dôraz sa kládol na prácu s deťmi. V roku 1975 došlo ku kompletnej modernizácii oddelenia pre deti a mládež, pre najmenších návštevníkov bol zriadený kútik s leporelami a hračkami, na ľahšiu orientáciu bol zostavený detský obrázkový názvový katalóg. Pravidelne sa pripravovali ilustrované zoznamy noviniek s anotáciami a odporúčajúce bibliografie. Besiedky, tematické výstavky a výstavky knižných noviniek, ako aj slávnostné zápisy prvákov sa v knižnici stali samozrejmosťou. Knižnica oficiálne nevykazovala metodickú činnosť, ale výrazne pomáhala pri organizácií čitateľských krúžkov na školách, spolupracovala s Domom pionierov a mládeže.
Koncom sedemdesiatych rokov predstavoval ročný prírastok knižných titulov okolo 3 až 4 tis. a čistý knižný fond presiahol 65 tis. zväzkov. V apríli 1982 bolo v budove Robotníckeho domu otvorené oddelenie politickej a náučnej literatúry, ktoré okrem zväzkov náučnej literatúry disponovalo takmer všetkými slovenskými denníkmi a časopismi. V osemdesiatych rokoch sa opäť otvorila otázka nedostatočných priestorových možností knižnice. Pri plánovanej rekonštrukcii Kultúrneho domu sa počítalo so zabratím knižničných priestorov pre účely jeho hotelovej časti. Pôvodne sa uvažovalo o presťahovaní v rámci Kultúrneho domu, nakoniec však padlo rozhodnutie o presune knižnice do inej budovy v centre mesta. A práve v nej sa začala písať história súčasnej Mestskej knižnice Ružomberok, na ktorej sa podieľala Viera Karčová, ktorá pôsobila ako riaditeľka knižnice v rokoch 1982 až 2008. Počas týchto rokov jej boli veľkou oporou pracovníčky knižnice.
Do zrekonštruovaných priestorov bývalej predajne Tuzex na Podhore 33, v budove bývalej Úvernej (neskôr Slovenskej) banky, bola hlavná knižnica presťahovaná v októbri 1990. Tu knižnica sídli dodnes. Interiér knižnice bol zariadený na základe architektonického návrhu architektov Pavla Jurča a Petra Kulašíka, ktorí zohľadnili historický ráz budovy ako nehnuteľnej kultúrnej pamiatky, ale zároveň vyzdvihli i potreby modernej knižnice. Z miestností bývalých zamestnaneckých bytov bol vytvorený veľký spoločný priestor oddelenia beletrie a oddelenia pre deti a mládež, priestory vonkajšej pavlače boli uzatvorené a prispôsobené pre administratívne účely knižnice. Začiatkom deväťdesiatych rokov patrili priestory ružomberskej mestskej knižnice k najmodernejším na Slovensku.
Oddelenie náučnej literatúry v tomto čase sídlilo stále v Robotníckom dome. Odtiaľ sa v roku 1991 presunulo do budovy Kovoprojektu na Námestí A. Hlinku a ešte neskôr do stiesnených priestorov na Urxovej ul. v centre mesta. Dostať všetky oddelenia knižnice pod jednu strechu sa podarilo napokon v roku 1997, kedy sa súčasťou oddelenia náučnej literatúry na prízemí budovy stala okrem požičovne aj samostatná študovňa, čitáreň a hudobné oddelenie. V tom čase knižnica svoje služby poskytovala aj v pobočkách v mestských častiach Biely Potok, Černová, Sídlisko SNP na Bystrickej ulici a Hrboltová. V roku 2010 k nim pribudla pobočka na ZŠ Sládkovičova, pričom účelom týchto pobočiek bola najmä práca so školskou mládežou.
Udalosti novembra 1989 priniesli obrovské spoločenské a politické zmeny, ktoré zasiahli prakticky všetky oblasti života, štátnu správu nevynímajúc. Došlo k zrušeniu krajských, okresných, mestských a miestnych národných výborov, ktorí boli do tohto obdobia priamymi zriaďovateľmi a financovateľmi knižníc. Ružomberská knižnica majetkovo zostala pod mestom Ružomberok, ale mzdový fond a fond kultúrnych a sociálnych potrieb prešli pod Okresnú knižnicu G. F. Belopotockého v Liptovskom Mikuláši. Delimitácia knižnice prebehla k 1. januáru 1991. Preberajúcimi organizáciami sa stali Mestské zastupiteľstvo a Mestský úrad v Ružomberku, ktorý následne od 1. augusta 1991 zriadil tzv. Štatút Mestskej knižnice v Ružomberku. Dňa 15. decembra 1993 na základe uznesenia Mestského zastupiteľstva v Ružomberku č. 313/93 bola zriadená Mestská knižnica Ružomberok ako príspevková organizácie obce v podobe, v akej pôsobí aj dnes.
Dôležitou súčasťou fungovania knižnice v deväťdesiatych rokoch sa stal i rozvoj informačných technológií. V roku 1997 sa začalo s automatizáciou knižničných činností, do knižnice bol zakúpený knižnično-informačný systém Libris a začalo sa s inštaláciou počítačovej siete. Nastala trojročná mravčia práca - retrospektívne spracovanie knižničného fondu do automatizovanej podoby. Objem fondu knižnice v tom čase prevyšoval 75 tis. kusov dokumentov, takže skatalogizovať ich do digitálnej podoby vyžadovalo enormné úsilie zo strany zamestnankýň. O to viac, že popri tejto práci pokračovalo poskytovanie služieb klasickým spôsobom. Úsilie bolo zavŕšené v marci 2001, kedy knižnica začala poskytovať služby prostredníctvom počítačovej siete. V roku 2007 sa okrem toho stala knižnica súčasťou národného projektu MK SR Informatizácia knižníc, v rámci ktorého bolo v priestoroch nainštalovaných osem terminálov s priamym prístupom do internetovej siete. V roku 2009 bol s cieľom zlepšenia ochrany knižničného fondu zakúpený a nainštalovaný kamerový systém. Knižnica začala informácie o svojej činnosti propagovať cez vlastnú webovú stránku.
Aj v novej ére knižnica pokračovala v organizácií rôznych podujatí pre všetky vekové kategórie čitateľov - besedy, prednášky, výstavy, informatické besedy pre školy, slávnostné zápisy prvákov.
Rok 1995 odštartoval tradíciu súťaže v prednese poézie a prózy žiakov špeciálnych základných škôl pod názvom Ranené vtáčatá. Knižnica sa stala pravidelnou súčasťou celoslovenského podujatia Týždeň slovenských knižníc. Od roku 2009 sa knižnica začala pravidelne zapájať aj do pribúdajúcich celoslovenských aktivít na podporu čítania Čítajme si, Noc s Andersenom, Kráľ detských čitateľov. Autorské a náučné besedy sa od roku 2010 realizujú zväčša v rámci grantových projektov Ministerstva kultúry SR, Fondu na podporu umenia a menších nadácií. Od roku 2013 sa píše história literárnej súťaže Ružomberská Trojruža, určená začínajúcim autorom poézie, prózy a ilustrácie rôznych vekových kategórií a realizovaná v spolupráci s Literárnym klubom ružomberských spisovateľov. Okrem škôl knižnica aktívne spolupracovala a doteraz spolupracuje aj s viacerými miestnymi organizáciami - domovom sociálnych služieb, klubom dôchodcov, materským centrom, múzeom, galériou či rôznymi občianskymi združeniami.
Od roku 2012 majú čitatelia možnosť vracať knihy v čase mimo otváracích hodín knižnice prostredníctvom biblioboxu. Z hľadiska služieb možno za prelomový považovať rok 2014, keď sa v rámci prípravy na plánovanú zmenu knižnično-informačného systému uskutočnila veľká revízia knižničného fondu. Súčasťou knižnično-informačného systému Clavius, ktorý bol v tomto roku zavedený, bol aj online katalóg, ponúkajúci informácie o dostupnosti kníh, možnosti ich rezervácie, informácie o stave čitateľského konta či možnosti stiahnutia e-kníh. Pre zlepšenie informovanosti verejnosti došlo v priebehu rokov k viacnásobnej prestavbe webovej stránky, ktorá dnes poskytuje nielen aktuálne informácie o pripravovaných podujatiach, ale jej používatelia môžu vyjadriť svoj názor v ankete, rezervovať si miesto na podujatí, vzdialene požiadať o medziknižničnú výpožičku alebo rešerš. Neoddeliteľnou súčasťou informovanosti o práci knižnice sú sociálne siete, ktoré prinášajú množstvo informácií, fotografií a videí najmä o aktualitách v poskytovaných službách a o už zrealizovaných podujatiach.
Register literatúry:
1. PAVLÍKOVÁ, Emília a Ján PAVLÍK, 1956. O okresnej ľudovej knižnici v Ružomberku. Martin: Matica slovenská.
2. Kol. autorov, 2009. Ružomberok: monografia mesta. Banská Bystrica: Štúdio Harmony. ISBN 978-80-89151-22-6
3. Časopis Knižnica, č. 5, rok 1949: Premiestnenie mestskej verejnej knižnice v Ružomberku a zriadenie verejnej čitárne.
4. Časopis Kniha, č. 4, rok 1950: Verejná čitáreň a knižnica v Ružomberku.
5. Správy o činnosti, kroniky za r. 1956 - 1990
